Anglická stopa v srdci katalánskeho veľkoklubu

Podľa hesla “MES que un club” je FC Barcelona veľvyslancom Katalánska. Aj keď toto motto pochádza z konca 60. rokov, už mnoho rokov pred tým hovorieval zakladateľ Joan Gamper: “Popularita nášho klubu nepopierateľne obsahuje prvky, ktoré nie sú spojené len so športom.” Je však zaujímavé, že katalánskym veľvyslancom je celok, ktorý vlastne nikdy čisto katalánsky nebol.

Barcelonu založil Švajčiar Gamper spoločne s Walterom Wildom. Vzhľadom k tomu, že vtedy 22-ročný Hans nebol podľa španielskych zákonov plnoletý, stal sa prvým prezidentom jeho krajan Wild. Ďalšími “otcovi zakladateľmi” boli anglickí bratia Parsonsové či Nemci Maier a Künzle a s nimi samozrejme Katalánci Terrados, Ducal, Cabot, Pujol, Llobet a d’Osso.Pritom v rovnakej dobe, kedy vznikol FC Barcelona, ​​sa zrodil aj FC Catala, klub, ktorý si zakladal na tom, že do neho môžu vstúpiť a hrať iba Katalánci.

Pokiaľ ide o samotné fungovanie aj herný štýl Blaugranas , je všeobecne známy holandský vplyv. Totálna futbal Michels, príchod hráča a predovšetkým potom trénera Johana Cruyffa aj angažmán van Gaala a Rijkaarda sú toho jasným dôkazom. Na prácu týchto koučov nadväzujú a budú nadväzovať tréneri tejto doby i rokov budúcich. Mnohí možno upozorní, že by sme nemali zabúdať na argentínsku školu Helenia Herrery, Olsena a Menottiho v podobe prísnosti, taktické pripravenosti, ale aj pre dôveru v individuality.Keď ale budeme menovať 3 najväčšie vplyvy na chod klubu FC Barcelona, ​​okrem katalánskeho, resp. španielskeho a holandského, musíme jednoznačne spomenúť vplyv anglický, resp. britský. Pre niekoho prekvapenie, pre iného logický fakt. Do Barcelony “priviezli” futbal Briti a aj prvý zápas Barcelony sa konal proti výberu Angličanov. Okrem podielu na samotnom založenie a doby prezidenta Arthura Witta pôsobilo v 115L histórii v klube 10 anglických trénerov aj niekoľko známych hráčov z britských ostrovov.

Witty bol členom vedenia už za prezidentovania Bartomeua Terrades a v septembri 1903 bol do čela klubu zvolený on sám. Za vlády Dona Arthura, ako sa mu hovorilo, sa tímu herni nedarilo, v samotnej Barce ale tento Angličan zanechal nezmazateľnú stopu.Spoločne s Gamper je autorom prvých klubových stanov, ktoré však futbalový zväz v roku 1902 neprijal, pretože neboli v súlade so zákonom. Bol to on, kto do klubu začal privádzať mladých hráčov a zaistil, aby počet členov neklesal. Keďže pochádzal z bohatej rodiny, využil svoje kontakty a zariadil prvý medzinárodný zápas pre Barcelonu proti Toulouse. Zároveň sa vďaka nemu tím na 4 roky dočkal i nového domáceho ihriska Campo de la Calle Muntaner. Ako hráč nastúpil za Blaugranas medzi rokmi 1899 až 1905 do 74 zápasov. V októbri 1905 odstúpil z funkcie a bol nahradený J. Solera, najzáhadnejším mužom barcelonskej histórie (ako u jediného prezidenta nie je známe jeho krstné meno ani jeho podoba).

Svoju stopu v Barce zanechal aj brat Arthura Witta, Ernesto .Tento člen vedenia a amatérsky tenista pomohol do klubu priviesť svojho spoluhráča zo štvorhry a budúcu hviezdu tímu. “Mojím učiteľom bol Patullo, predchodca barcelonských strelcov,” spomínal legendárny Paulino Alcantara, ktorý za Barcu nastrieľal 357 gólov v 357 zápasoch. George Patullo vošiel do dejín futbalu v amatérskom zápase Badalona roku 1910. Do tej doby priemerný tenista si chcel vyskúšať hru menom futbal, ale pretože ho nikto nepoznal, dali ho do brány. Nechytil prakticky nič a jeho tím v polčase prehrával 1: 5. Po prestávke ale rodák z Glasgowa nastúpil v útoku, dal 5 gólov a otočil skóre na konečných 6: 5. V lete toho istého roku ho Gamper priviedol do Barcy, v ktorej pôsobil 2 sezóny a v 23 zápasoch dal 43 gólov.Na jar 1912 sa rozhodol Patullo vrátiť do Londýna, kde mal svoje podnikanie. Keď mu však barcelonský riaditeľ Joaquin de Vargas poslal list, že ho tím potrebuje v semifinále pohára, odpovedal: “Budem tam.” A skutočne, deň pred zápasom vystúpil z vlaku, dvoma gólmi pomohol k výhre 3: 2 nad Espanyolom a zase sa vrátil späť do Británie.

Už sme spomenuli prezidenta, hráča a tak zostáva tréner. Podľa oficiálnych klubových stránok bol prvým trénerom FC Barcelona Angličan John Barrow a to v roku 1917. Skutočnosť je, ako to už býva, iná. Do uvedeného dátumu bolo zvykom, že mužstvo na ihrisku i mimo neho viedol kapitán. Avšak o tom, kto bude hrať za prvý tím a kto za rezervné, rozhodovala od roku 1902 v Barce trojčlenná športovej komisie.Jej náplňou bolo i riadenie futbalovej školy, kde hráči trénovali. Pre nás môže byť zaujímavé, že na začiatku túto školu viedol Udo Steinberg, Nemec, ktorý sa ale narodil v Čechách. Ale späť k Anglicku. Prelomových obdobím sa stal rok 1912, ktorý je nazývaný rokom troch trénerov. V januári prichádza do katalánskej metropoly William Charles Lambe. Vtedy 35-ročný Angličan, ktorý predtým obliekal dres Arsenalu, sa stal prvým cudzincom, ktorý dostával plat. “Bol som zamestnaný ako tréner Football Club Barcelona,” znie jeho nekrológ, ktorý sám pred svojou smrťou napísal. V septembri denník Mundo Deportivo informoval, že klub bude trénovať pán Barzon z Anglicka. V ďalších článkoch sú ale uvádzaná mená Barren či Baron.Až práce historika Fernanda Arrechea odhalila, že sú všetci uvedení jeden a ten istý a to John Barrow. O jeho pôsobení veľa nevieme. Podľa overených informácií tohto kouča priviedol sám Gamper a po 4 mesiacoch ho pre závislosť na alkohole prepustil. Aj táto skutočnosť podporuje zámenu dát, keďže švajčiarsky zakladateľ podľa svojej funkcie v klube mohol trénera prijať a odvolať v roku 1912, nie 1917.

Nástupcom Barrow sa stal Jack Greenwell, ktorý dodnes je po Cruyff druhým najdlhšie pôsobiacim trénerom klubu. Toľko oficiálny text z klubového portálu.Avšak posunutím uvedeného letopočtu je s 12 trénerskými rokmi na prvej priečke tento Angličan narodený roku 1884 v mestečku Crook. “Trénerom FC Barcelony je pán Greewell,” uviedol denník La Vanguardia vo svojom článku v januári 1913. Hoci jeho hráčska kariéra je spojená predovšetkým s domácim Crook Town A.F.C., hral aj za slávny Aucklande. Nevie sa, ako nadviazal kontakt s Katalánci, ale v apríli 1912 odohral posledný zápas za Crook a presťahoval sa do Barcelony. Za ňou nastúpil v 88 dueloch. Presne rok potom prišiel do Španielska tím z Crook Town a zohral s Barcelonou 3 priateľské zápasy. Dva skončili remízou (1: 1 a 2: 2), ale hneď prvá vyhrali hostia 2: 4. Crook A.F.C. je teda prvým anglickým tímom, ktorý porazil celok Blaugranas.Vo všetkých zápasoch nastúpil proti svojim bývalým spoluhráčom i Greenwell. S tímom vyhral 2x Španielsky pohár a 5x Katalánskej majstrovstvá. Svoje umenie preukázal, keď na rozdiel od svojho predchodcu dal dôveru Emilio Sagi Barb. Ten z pozície krídla či záložníka v klube strávil 18 rokov a bol prvým barcelonským hráčom, ktorý v jednom roku odohral 50 zápasov. Nešťastné naopak bolo, keď Alcantaru, ktorý dával góly ako na bežiacom páse, presunul do obrany. Až kritika fanúšikov ho donútila zmeniť rozhodnutie. To vytvorenie zálohy z technického Sancha, snaživých Torralba a strelca Samitier prinieslo ovocie a zisk dôležitých pohárov.Dodnes je táto záloha označovaná za jednu z najlepšie v barcelonskej histórii.

Keď potom klub v ročníku 1922/23 zostal bez trofeje a ani jeseň novej sezóny sa nepodaril, nahradil Greenwell William Alfred Spouncer. Tento Angličan nie je pre históriu nijako zásadné. Pozoruhodné však je, že do minulého roka jeho meno v žiadnych oficiálnych prameňoch nefigurovalo. Až skúmanie českého nadšencov zo Železnej Rudy, pána Eugena Scheinherra, donútilo prepísať klubové tabuľky a meno Spouncer zaradiť do zoznamu trénerov na oficiálnom portáli. S anglickým koučom klub získal Katalánskej majstrovstvá, keď všetkých 10 zápasov vyhral. Kameňom úrazu sa však stal Španielsky pohár. Spoucer bol známy tým, že dokázal tím pripraviť na dôležité zápasy.Hoci pod jeho vedením futbalisti v priateľských zápasoch často strácali a dostávali aj dosť gólov, v pohároch víťazili a to zvyčajne s čistým kontom. Keď potom v Cope narazila Barca na Real Union de Irun a prehrala v treťom rozhodujúcom zápase 1: 6, bol to šok a znamenalo to rezignáciu prezidenta Enrica Cardon. Na jeho miesto nastúpil na svoje piate funkčné obdobie Joan Gamper a ten si priviedol aj svojho trénera.

Po jednom roku bol Gamper nahradený ACARD Balaguer, ktorý na pozícii šéfa hráčov dosadil ďalšieho Angličana, Ralpha Kirbyho. Skúsený a medzinárodne uznávaný kouč to v katalánskej metropole nemal vôbec jednoduché. Pred jeho príchodom klub 2 roky nezískal pohár a o cieli tak netreba hovoriť.Problém bol, že Ralph vedel len po anglicky, a tak bolo ťažké preniesť požiadavky na svojich zverencov. Napriek tomu do tímu implantoval niečo, čo nebolo dovtedy bežné. Namiesto tradičného rozostavenie s 5 útočníkmi 2-3-5 zvolil systém 2-3-2-3. V útoku nechal trojici Samitier, Alcantara a Sagi Barba, ale technického Sancho a Pier známeho presnými prihrávkami presunul do zálohy. Ukázalo sa, že fyzicky silný Sancho a rýchly Piera dokázali lepšie podporovať svoje útočné kolegov zo stredu ako predtým z krídla a výsledky sa dostavili. V vtedy novom formáte pohára, kedy sa hralo v štyroch trojčlenných skupinách, narazila Barca na Valenciu a Zaragozu. Prvý celok dostal sedmičku, tí druhí dokonca gólov osem.V semifinále prešli Blaugranas po výsledkoch 3: 2, 1: 2 a 2: 1 cez Atlético Madrid a vo finále porazili Arenas Getxo 2: 0. Úspechy ale neprevážili to, že hráči si s trénerom nerozumeli po stránke hernej, ani jazykové, a tak bol aj Kirby odvolaný.

Ďalšie anglická stopa je už spojená so Španielskou ligou založenou v roku 1929. V priebehu historicky prvého ročníka v Barce manažéra Roma Forns vystriedal James Bellamy. Príčinou trénerskej výmeny bol fakt, že Forns hráči príliš nerešpektovali (ten sa do pozície trénera zvolil sám, pretože zastával funkciu riaditeľa klubu) a bol to útočník Josep Samitier, ktorý viedol tím na ihrisku iv kabíne. A práve Bellamy mal toto zmeniť.Hráčska kariéra rodáka z Bethnal Green je spojená predovšetkým s Dundee FC, hoci celkovo pôsobil v 11 tímoch po celom Anglicku, okrem iného aj v Arsenale. Už na konci svojej kariéry pracoval aj v realizačnom tíme, ale s trénerským remeslom začal až v Taliansku. Odtiaľ prišiel do Barcy. Ak v Cope 1925 pomohla zmena rozostavenie na 2-3-2-3, pre premiérový ligový ročník prišiel tréner Bellamy so schémou, ktoré sa najviac podobá dnešnému 3-4-3. Kľúčovým mužom zostavy bol 38-ročný defenzívny stredopoliar Torralba. Môžeme len špekulovať, na koľko bolo rozostavenie zásadné a ako veľmi talianskej angažmán Bellamymu prospelo, faktom ale je, že keď v polovici súťaže Barcu prevzal, dostala iba 5 gólov v 11 stretnutiach oproti 18 inkasovaným gólom v 7 zápasoch dovtedy.S jeho pôsobením je spojená ale aj najväčší porážka v histórii klubu a to 12: 1 na ihrisku Athletic Club de Bilbao z roku 1931. To a predovšetkým až 4. miesto v lige donútilo vedenie Kataláncov k povolaniu toho najskúsenejšieho, Jacka Greenwell. Ten sa vrátil k osvedčenej hre na 5 útočníkov, ale výsledky to neprinieslo. Iba zisk trofeje pre majstra Katalánska bolo málo, a tak po 2 rokoch skončil aj on.

Dlhých 36 rokov trvalo, než mala Barcelona ďalšieho Angličana na trénerskej lavičke. Stal sa ním Victor Frederick Buckingham. Bývalý hráč Tottenhamu pôsobil predtým vo West Bromwich, a tiež v Ajaxu. Bol to Vic, ktorý do áčka Ajaxu priviedol vtedy 17 ročného Cruyffa.A práve Johan bol typom futbalistu, ktorý spĺňal technické i takticky požiadavky na hru založenú na pohybe a zároveň pomocou prihrávok aj na držanie lopty. Pred príchodom Buckinghama bola vizitka Barcelony nasledujúce: 10 rokov, 10 trénerov a 0 ligových titulov. Keď v prezidentských voľbách roku 1969 zvíťazil Augusti Montale, priviedol z Grécka na post trénera práve jeho. Vic skombinoval svoj zaužívaný anglický štýl hry s technickou zručností domácich hráčov tak, ako to praktizoval v Ajaxu. “Keď máte loptu, súper nemôže skórovať,” je známy výrok, ktorý používal aj anglický tréner. Ten sa snažil zmeniť prakticky všetko. Nový štýl a tréning predovšetkým s loptou presadzoval aj u rezervných tímov a na jeho prácu nadviazali jeho nasledovníci.Okrem herného prejavu upravil aj niektoré zabehnuté rituály pred zápasom. Známa je situácia pred zápasu s Betisom, kedy Buckingham bez slova chodil po šatni a kriedou napísal na všetko možné nápis “Betis”. Keď sa potom nechápaví hráči spýtali, prečo to robí, odpovedal: “Čo vám hovorí ten nápis?” A trenérovho odpoveď ?: “Fucking Betis!” Dôveru na hrote dostal na vtedajšiu dobu nezvyčajne 190 cm vysoký Martí Filosia, ktorý bol lenivý na krok, ale dokázal byť vždy tam, kde bolo treba, a mal dobré zakončenie. Okolo neho postavil v ofenzíve predovšetkým fyzicky zdatných, ale aj technické typy ako Asensi, Rexach a Marcial. Tí mali hrať v rýchlosti po zemi systémom krátkych prihrávok, ale keď to nešlo, bol tu “anglický typ” Filosia a jeho hlava.Hrotového útočníka, ktorého fanúšikovia aj médiá často kritizovali pre jeho šetrný krok, tréner celé svoje pôsobenie bránil. Z šikovného krídla Quimeta Rifeho urobil Vic krajného obrancu. Tento neskorší kapitán sa aj v novej pozícii osvedčil a patril k najlepším asistentom tímu. Všemožné zmeny však k ligovému titulu neviedli, ale k zisku Copa Generalísimo v roku 1971 áno. Ďalší rok bez triumfu v Primera division ale neprežil, a tak profesor, ako Buckinghama katalánska médiá označovala, bol nahradený rovnako ako v Ajaxe Marius Michels.

Anglický vplyv bol nahradený tým holandským a to až do roku 1978, kedy do prezidentského kresla zasadol Josep Luis Nunez s jasným cieľom dostať Barcu späť na výslnie.Lenže ani cez obrovské investície do hráčskeho kádra a angažovanie skúsených trénerov Uda Latteka a Césara Luisa Menottiho sa výsledky nedostavili. K veľkému prekvapeniu tak v roku 1984 preberá mužstvo bez veľké skúsenosti Terry Venables. Jemu však v lete odišla z klubu hviezda najväčší, božský Diego. “Titul nebol s Maradonom a bez neho nie je už žiadna šanca,” hovoril jeden z novinových titulkov tej doby. Iný popisoval anglického kouča ako: “Prišiel pán nikto.” Lenže autoritář Nunez si s Venables padli do oka a ako po mnoho rokov sa Barca rozkladala predovšetkým zvnútra, teraz bola jednotná. Predchádzajúci Menottiho tím bol stavaný tak, že všetky akcie musia ísť cez Maradonu. Terry priniesol anglické rozostavení 4-4-2 so zálohou v tvare diamantu aj anglický štýl.Fyzická hra svedčila dobre disponovaným Miguelimu, Gerardovi či Julio Albertovi a predovšetkým tvrdo pracujúcemu Bernd Schusterovi. Bolo však potrebné niekým zaceliť dieru po argentínskej hviezde. Jeho pozícia bola nahradená iným štýlom hry, ale napriek tomu niekto nový do útoku bol nutný. Viceprezident Gaspart bol už prakticky dohodnutý s Hugo Sanchez, lenže Venables si rozkázal Steva Archibalda. “Nemal som záujem ísť do Španielska, ale Tottenham potreboval peniaze, a tak som išiel,” spomínal škótsky strelec, ktorého Nunez opísal ako hráča, ktorý stál 7x menej ako Diego. Viac o ňom nevedel. Pre Venables to ale bola v novom prostredí stávka na istotu a pre jeho štýl bolo potrebné, že Archibald vedel, ako pomôcť tímu i bez lopty.Oplatilo sa, tím mal opäť jasnú tvár, víťazil a po 11 rokoch získal ligový titul. Navyše ho dosiahol vyrovnaním rekordného bodového zisku Realu z roku 1980. Nasledujúcu sezónu ale vystrieľal Mexičan Sanchez titul Realu. Barcelonský cieľ bol Pohár majstrov, o ktorý hrala po 25 rokoch. Z penaltového rozstrelu odišla porazená. Bola to sezóna plná sklamania, kedy klub končí v lige druhý, prehráva vo finále Copy, Pohára majstrov i superpohára, k tomu sa zranil na takmer celý rok Archibald a Schuster mal roztržku s trénerom. V lete klub posilnil Zubizarreta a dvojica britských útočníkov Mark Hughes a Gary Lineker. Archibald tak musel vzhľadom na obmedzenie počtu cudzincov byť zapísaný na súpisku béčka. Venables prešiel k rozostavenie 4-3-3.Aj keď sa predovšetkým Lineker darilo, tím titul nezískal, a keď klub zle začal aj ďalší ročník, bol anglický tréner vyhodený a namiesto neho prišiel Luis Aragones. Tým bola anglická stopa opäť prerušená.

Hoci pohľadom do histórie niektorí s nadsádzkou tvrdia, že Buckingham vyplnil dobu čakania na Mariusa Michels, a že Venables to isté splnil pri čakaní na Johana Cruyffa, už bez preháňania možno povedať, že Sir Bobby Robson vyplnil medzeru medzi Cruyff a van Gaalom. Ročník 1996/97, kedy skúsený Angličan viedol FC Barcelonu, bol prvý pocruyffovský. Zároveň prezident Núñez tvrdil, že už v roku 1996 bol dohodnutý s Louisom van Gaalom, ktorému končila zmluva v Ajaxe za rok.Nikto toto oficiálne nepotvrdil, ale pravdou je, že počas tej sezóny bol van Gaal na zápasoch na Camp Nou Videli nezvyčajne často. Robson mal okrem trofejí pred sebou 2 úlohy, ktoré spolu úzko súviseli. Vďaka prijatiu Bosmanova pravidlá mohol klub priviesť viac cudzincov, ktorí logicky museli byť vhodne integrovaní. Prichádza tak hviezdny Ronaldo, Couto, Amunike, Baia či Pizzi. Druhým bodom bolo zmierniť tlak na skupinu hráčov “Quinta del mini”. De La Peňa, Celades, Roger, Oscar, či Jordi Cruyff boli hráči, ktorí patrili k prototypom akadémie La Masia a ktorí dostali dôveru v posledných dvoch herni a výsledkovo neúspešných sezónach. Boli to technicky nesmierne nadaní futbalisti, ale menšieho vzrastu s problémami pri fyzickej hre.Robson stavil na prepojenie skúsenosti (Blanc, Popescu, Amor, Stoichkov) s mladosťou (Ronaldo, de la Peňa, Giovanni, Figo). K tomu Cruyffovské 3-4-3, alebo neskorší 4-3-3 zmenil na 4-5-1, prípadne 3-5-2 a zisk 3 trofejí počas tej sezóny ukázal oprávnenosť týchto zmien, na ktoré potom nadviazal aj v lete 1997 prichádzajúce Louis van Gaal.

Ťažko hľadať miesto a okamih, kedy sa z FC Barcelona stal svetový veľkoklub. Možno to bolo už príchodom Joana Gamper, alebo ešte len postavením Camp Nou či až víťazstvom Dream Teamu vo Wembley. A možno že všetko začalo u trénera z malého mestečka Crook v grófstve Durham v Anglicku.