Búranie mýtov prestupového okna

Hoci je futbal najpopulárnejší šport na svete, stále existujú rozšírené mýty o tom, ako futbalový priemysel vlastne funguje, a to najmä v súvislosti s finančnými aspektmi.Bonus na Euro preto prináša voľný preklad článku špecialistu cez športové právo Jakea Cohena pre The Set Pieces, ktorý tieto mýty úspešne dešifruje a borí…

Existencia takých mýtov je do značnej miery spôsobená úmyselnou netransparentnosťou obklopujúce futbalové financie, predovšetkým pokiaľ ide o prestupovej čiastky a mzdy.

V ostrom kontraste sú tomuto zámorská odvetví športu a ligy ako NBA alebo NFL, kde sú verejne oznamované ceny hráčov a každý jednotlivý obchod a jeho vplyv na platový strop je dôkladne skúmaný.

So súkromne vlastnenými futbalovými klubmi oslobodenými od verejného výkazníctva má tak široká základňa fanúšikov ťažké obstaranie a väčšinu informácií o tom, koľko ktorý hráč stál a koľko zarába, nezostáva než získavať z tretej alebo štvrtej ruky cez noviny, popr.on-line médiá.

Ale prečo sú vlastne náklady na hráča tak dôležité? Koniec koncov, naše peniaze to nie sú, že áno?

Ak si platíte športové kanály, tak to z veľmi malej časti vaše peniaze sú. Obrovský nárast TV príjmov, ktorý Premier League v poslednej dobe zaznamenáva, je od športových kanálov vyplácaný práve z poplatkov od televíznych divákov, ktorí si tieto kanály majú predplatené. Ale to teraz prehľadný. S existujúcimi regulami ako domáce ligy, tak UEFA, je tiež klubom zabránené míňať viac, než zarábajú. Čo má v praxi za následok jednotlivé výdavkové stropy pre každý tím.

Kedykoľvek klub podpíše novú komerčné zmluvu s partnermi všetkého druhu alebo liga veľmi draho predá TV práva, získavajú kluby obrovskú výhodu s ohľadom na kúpnu silu.Avšak, každý klub má obmedzené množstvo peňazí, ktoré môže vynaložiť na jednotlivého hráča, a preto je nevyhnutné maximalizovať jeho hodnotu.

Pochopenie toho, ako kluby vypočítavajú náklady jednotlivých hráčov, nám napomáha vidieť, ako si naozaj cení určitých futbalistov, ako sa vynakladajú peniaze, a ktorí hráči týmto získavajú dobrú hodnotu pre svoj klub a ktorí zasa nie.

Tradične, ak chce novinár podať správu o finančnej povahe konkrétneho prevodu, mal by najprv mať zdroje, ktoré boli zapojené do obchodu. Táto požiadavka znamená, že dobrých 99% ľudí, ktorí o futbale píšu, zostávajú úplne bez informácií.A u zvyšných pár novinárov, ktorí majú dobre umiestnené zdroje, sa čísla a sumy môžu líšiť podľa toho, v akej fáze obchode prichádza na rad ich zdroj.

Ak napríklad novinár píše o prestupovej sume, zdroj z predávajúceho klubu môže citovať len počiatočný poplatok, kdežto zdroj z kupujúceho klubu môže priniesť informáciu o sume počítajúci s eventualitou, že dôjde k vyplateniu všetkých bonusov (bez rozlišovania pravdepodobnosti, že na vyplatenie jednotlivých príplatkov naozaj dôjde). Podobné rozpory sa nájdu aj v otázke hráčovej mzdy.Klub môže citovať len základné gážu, zatiaľ čo agent pripočíta aj obrazová práva (image rights) a výkonnostné bonusy.

Samozrejme, tieto čísla sa môžu značne líšiť v závislosti na tom, odkiaľ informácie pochádzajú a novinári hlási len sumy, ktoré sa k nim dostali. To je dôvod, prečo tak často vídame protichodné odplaty, a to najmä, ak hráč prestupuje z ľubovoľnej európskej ligy do Premier League.Novinári pokrývajúci predávajúci klub často reportujú len to, čo oficiálne tvrdia predávajúci strana a hráčsky agent, kdežto v anglickej lige majú novinári všeobecne viac kontaktov v kluboch a môže tak dochádzať k nezrovnalostiam v detailoch.

Takže aj napriek tomu, že novinári osvetľujú dôležité a inak nepriehľadné oblasti prestupového trhu, existuje rad medzier, ktoré my ako fanúšikovia, vyplňujeme nepresnými mýty o fungovaní celého futbalového priemyslu.

Predaje z dresov vám pokryjú prestupovú čiastku hráčov

Nie. Žiadnemu klubu nebol nikdy priamo vykompenzovaný poplatok za prestup hráča jednoduchým predajom dresov.Adidas, Puma, Nike a ostatní dodávatelia bežne inkasujú 85 – 90% príjmov z predaja športových úborov, a to je štandardom v tomto odvetví priemyslu.

Aj keď existujú niektoré výnimky – klub ako Bayern Mníchov, ktorý je z časti vlastnený Adidasom, môže získať o niečo priaznivejšia podiel z príjmov, a rovnako tak ak je predaných veľké množstvo dresov, tak tržby z dodatočného predaja takisto putujú vo väčšom množstve do klubu – ale to sú naozaj len výnimky zo všeobecného pravidla.

Ako ďalší príklad možno uviesť Manchester United a jeho desaťročnú dohodu s firmou Adidas v hodnote 750 miliónov libier.To je jeden z najväčších obchodov vo svetovom futbale (zaostávajúce akurát za partnerstvom Barcelona – Nike a tiež novou zmluvou Realu Madrid so zástupcami troch pruhov, ktorá sa má ešte len formálne oznámená) a vôbec najväčší v Premier League.

Avšak primárny dôvod, prečo Adidas platí Manchestru United 75 miliónov britskej meny ročne, nie je mať malé logo zobrazené na drese a využívať klub pre marketingové účely. Samozrejme, spojenie s jedným z mála naozaj globálnych klubov vo futbale pomáha Adidasu zachytiť podiel na trhu na rozvíjajúcich sa trhoch, a upevniť svoju pozíciu na trhoch existujúcich.Avšak dohody o predajoch dresov sú formou licenčnej zmluvy a to je ten bod, kde pre dodávateľov spočíva skutočná hodnota.

Futbalové kluby sú už zo svojej podstaty futbalové kluby, ktoré robia futbalové veci. Nemajú infraštruktúru potrebnú na výrobu a distribúciu miliónov sád futbalových dresov. Mnohé ani nezvládajú viesť online obchody a logistiku s tým spojenú, a tak aj túto zodpovednosť tretím stranám.

Obchodný riaditeľ Adidasu Herbert Hainer triumfálne oznamoval dohodu s United ako “spoluprácu, ktorá je pre nás míľnikom, keď príde na potenciál merchandisingu.Očakávame, že tržby z tejto spolupráce dosiahnu počas partnerstva takmer 1,5 miliardy libier “.

Možno ste počuli nezmysel, že predaj dresov s menovkou Zlatan Ibrahimovič vygeneruje pre klub z červenej časti Manchesteru cez 50 miliónov libier, čo by výrazne presahovalo jeho mzdu. To jednoducho nie je pravda. V skutočnosti United automaticky nedosiahnu ani na štandardných 10 – 15% z tržieb už len preto, že pevná ročná suma 75 miliónov je tak vysoká. Ďalšie bonusy za autorský honorár by prišli na rad až po predaji určitého počtu tričiek.

Minulú sezónu boli predané necelé tri milióny dresov United. Ako príklad predpokladajme, že Ibrahimović ich pomôže predať ďalších tristo tisíc.Už samotné zvýšenie o 10% je veľmi optimistické, obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že samotný Zlatan má svoju dohodu s Nike a nebude sa tak podieľať na žiadnych propagačných aktivitách Adidas. Navyše, United môžu na základni obrazových práv využívať Ibrahimovič na propagáciu, len ak sa s ním objavia prinajmenšom ďalší dvaja hráči, a táto aktivita neznamená, že by švédsky kanonier dal osobné súhlas Adidasu.

Tiež musíme vziať do úvahy, že veľa fanúšikov, ktorí si zaobstará Zlatanův dres, ho len uprednostní napríklad pred tým Smallingovým.Avšak hlavný cieľ stále zostáva rovnaký – obstaranie suveníru.

Predpokladajme teda, že onen potrebný počet predaných úborov pre vyplácanie honoráre sú tri milióny a klub dostane 15% podiel z každého ďalšieho predaného dresu. Pokiaľ je cena za jeden kus 70 libier, to za tristo tisíc kusov predstavuje 21 miliónov libier. A áno, podiel United bude len niečo málo cez tri milióny libier. Iste, to vôbec nie je zanedbateľná suma, ale kompenzuje menej ako 20% sumy, ktorú bude pravdepodobne Ibrahimović v tohtoročnej sezóne Manchester stať (mzda, poplatok agentovi, podpisový bonus, obrazová práva).

V najlepšom prípade tak United uvidia 3 milióny dodatočných príjmov.A hoci sa nejedná o mizerný počet, ani v najmenšom sa nepribližuje úplnému pokrytie nákladov na hráča, nieto zisku oných päťdesiatich miliónov navyše.

Jednoducho povedané – existuje dôvod, prečo firma Adidas zarobila v posledných šiestich mesiacoch viac ako Manchester United, jeden z najlepšie zarábajúcich futbalových klubov na svete, za celých 138 rokov svojej existencie.

Faxy zdržujú futbalové prestupy

Kluby pri zasielaní dokumentov druhým stranám nevyužívajú faxy už nejakú dobu. Konkrétne od roku 2010 je už pre dokončovanie medzinárodných i domácich prestupov povinne využívaný tzv. FIFA Transfer Matching System (ďalej len TMS).Systém i on-line formuláre sú užívateľsky prívetivé a celé ‘papierovanie’ by nemal byť zložitý proces.

Všetky kluby musia vymenovať svojich ‘TMS manažérov’, ktorí sú zodpovední za riadne spracovanie prestupov. Konečnú zodpovednosť za školenie takých manažérov má futbalová asociácia, ale v praxi školenie prebieha interne na klubovej úrovni. Veľké kluby potom majú často niekoľko zamestnancov, ktorí boli vyškolení ako manažéri TMS.

FIFA TMS ochotne pripúšťa, že úroveň výcviku a skúseností sa trochu líšia štát od štátu, klub od klubu.Takže ak klub chybne vyberie svojho TMS manažéra, môže dôjsť k problémom, čo bolo možno aj dôvodom neúspešného prestupu Davida de Gey do Realu Madrid na deadline day minulého leta.

Pre tých, ktorí sa chcú o tomto systéme dozvedieť viac, napísal Gabriele Marcotti výborný článok, v ktorom spovedá generálneho manažéra FIFA TMS.

Net spend

Napriek všetkému, čo ste mohli počuť, údaj o ‘net spend’ je pre veľké kluby pri robení biznisu úplne irelevantné a neberie sa do úvahy pri výpočtoch nákladov jednotlivých hráčov.

Zoberme do úvahy nasledujúce – Manchester United nedávno podpísal Henrika Mchitarjana z Borussie Dortmund za 35 miliónov libier.Mchitarjan bude pravdepodobne zarábať prinajmenšom 180 tisíc týždenne počas doby trvania jeho štvorročného kontraktu.

V praxi kluby ako United, pre ktoré peňažný tok (cash flow) nikdy nie je problém, často zaplatí celú prestupový čiastku vopred alebo v niekoľkých splátkach počas krátkej doby (menej ako 12 mesiacov).To pomáha znížiť celkové náklady na prestup a predávajúci kluby tiež budú oveľa radšej, ak celú sumu dostane rýchlo, na rozdiel od niekoľkých splátok po dobu dvoch alebo troch rokov.

Avšak, v účtovníctve – a to je spôsob, ako sa počítajú náklady na hráča – United, rovnako ako každý iný futbalový klub v špičkových európskych ligách, zaznamená za prestup 8,75 milióna v každom z nasledujúcich štyroch rokov , nie celých 35 miliónov naraz.

Ide o univerzálnu účtovný praktiku zvanú hráčska amortizácie.V ideálnom prípade sú započítané aj poplatky agentom a za obrazová práva, ale pre zjednodušenie sa budeme sústrediť len na dve najväčšie položky – amortizáciu a mzdy.

Na výplate si arménsky stredopoliar príde ročne na 9,36 miliónov libier (týždenná suma 180 tisíc vynásobená 52 týždne) a po pripočítanie 8,75 miliónov z amortizácie zistíme, že Mchitarjan ročne príde United na niečo málo cez 18 , 1 miliónov libier.

A práve k tejto sume kluby prizerajú, nie len na prestupnej čiastky dovnútra aj von.

Poďme Mchitarjanův transfer porovnať s ďalším nedávnym prestupom z Bundesligy do Premier League – nákup Granit Xhaka z Borussie Mönchengladbach, ktorý má na svedomí Arsene Wenger.

Xhaka podpísal s Arsenalom päťročnú zmluvu s údajným zárobkom okolo 125 tisíc libier týždenne.Prestupová čiastka bude rozprestretá na dobu trvania Švajčiarovom zmluvy, tzn. 6 miliónov ročne (30 miliónov rozdelených rovnomerne po dobu piatich rokov). Ročné náklady pre Arsenal sú tak 12 miliónov.

Kým za prestupy oboch hráčov zaplatili kluby viacmenej podobne, na ročnej báze však Mchitarjan stojí United o 50% viac, než koľko stojí Xhaka Arsenal.

Pre ďalšie vysvetlenie prečo net spend nevypovedá príliš o tom, ako kluby podnikajú, zvážme podpísanie Zlatan Ibrahimovič na voľný prestup.Kým net spend sa de facto nachádza na nule, Švéd pridáva viac ako 10 miliónov do tohtoročných nákladov klubu z Manchestru.

Ak by sa jednalo o jedinej transakcie Manchestru United a Arsenalu vykonané v tomto lete, ich net spend by bol veľmi podobný (35, respektíve 30 miliónov libier).Avšak po zvážení účtovných zásad, ktorými sa kluby samy riadi, vidíme, že kanonieri pridali 12 miliónov ku svojim celkovým nákladom, zatiaľ čo klub s portugalským lodivod na lavičke zvýšil náklady o sumu presahujúcu 28 miliónov libier.

Takže radšej ako rozdiel menší než 20% v miere míňanie (ktorú má net spend ukazovať) je nutné brať na zreteľ skôr skutočný rozdiel presahujúci 200%.

Prestupový rozpočet

Ak sa vám teda niekto bude snažiť nahovoriť, že “veľký klub x má y peňazí na utratenie”, požiadajte ho, aby vám ukázal , ako na takéto číslo prišiel.

ako sme si práve povedali, ide tu o oveľa viac než len o prestupovej sumy.Kým číslo nezahŕňa aj mzdy (čo je viac ako polovica z rovnice) a v ideálnom prípade aj poplatky agentom a image rights, môžete tieto správy bez obáv ignorovať, pretože neodrážajú skutočné zdroje k posilnenie vášho obľúbeného mužstva.

Kluboví agenti

Hráči nie sú jediní, ktorí využívajú svojich agentov. Na agentmi sa často obracajú aj kluby, s ktorých pomocou chcú nájsť kupca pre svojich hráčov – samozrejme za tú najvyššiu cenu.

Tandem agentov Kia Joorabchian a Giuliano Bertolucci sú príklady tých, ktorí pracujú v mene klubov. To oni napríklad pomáhali predať Ramiresa, poťažmo Paulinha do čínskych klubov v minulom roku.Manchester United tiež využil ich služieb pri predaji Robina van Persieho a Naniho do Fenerbahce.

Stojí však za to poznamenať, že Joorabchian a Bertolucci sú zároveň tiež agentmi samotných Ramiresa a Paulinha, pričom Manchester zase najal agenta van Persieho pre dosiahnutie dohody s tureckým klubom.

V takom prípade, keď klub žiada hráčskeho agenta, aby zastupoval aj ich záujmy, sa musí agent vždy uistiť, že hráč chápe prirodzený konflikt záujmov. Preto tiež hráči odporučí, aby si prípadne obstaral nezávislé poradenstvo, a nakoniec takisto potrebuje hráčova písomný súhlas.O výplatu agenta sa následne stará klub skôr ako futbalista.

Zmluvy o obrazových právach a hráčskej mzdy

Zriedkakedy sa v diskusiách fanúšikov o mzde hráča a prestupovej sume objavia aj pojem ako ‘image rights’ (snáď len keď sa bývalému klubu manažéra podarí zachovať ochrannú známku s manažerovým menom, alebo keď jeden z najlepších hráčov sveta predstúpi pred súd za daňové podvody).Pritom dohoda medzi spoločnosťou, ktorá vlastní tieto hráčovho práva, a jeho novým klubom môže tvoriť nemalú časť hráčových úhrad a celkových nákladov klubu.

Tieto práva môžu byť veľmi komplikovaná a podľa toho, na ktorej strane stola počas vyjednávania zdroj novinárov sedí, potom môžu, ale tiež nemusí byť zahrnuté v odpovedi, ktorú publicista dostane na otázku, aký bude hráčova zárobok.

Napríklad, hráč by mohol zarábať 85 tisíc libier týždenne, ale po započítaní všetkých image rights je pravdepodobné, že vyplatená suma bude činiť vyše sto tisíc (zvyčajne je to ďalších 20% plus podiel z čistého zisku, ktorý putuje do klubu z komerčných aktivít, ktoré vykonáva hráč samotný).

Vo výsledku tak výplata všetkých bonusov, z ktorých veľká časť je podmienená úspechom tímu, a poplatkov agentom môže výrazne zvýšiť náklady klubu s ohľadom na získavanie hráčových služieb na prestupovom trhu.