Sampaoliho revolúcia na druhú: Ako sa zrodilo čílskej zlato

Pre tú časť publika, ktorá k futbalu pristupuje skôr ako k šachu a každý turnaj trávia prilepená na obrazovke nie v očakávaní krásnych gólov, ale novátorských taktických manévrov, musela byť tohtoročný Copa América ohromne vzrušujúcim zážitkom. Postaral sa o to predovšetkým Jorge Sampaoli…

Holohlavý tréner víťazného Čile sa totiž ziskom historicky prvého seniorského zlata pre túto krajinu naplno zaradil do línie úspešných propagátorov totálneho futbalu, založeného na pressingu, kontrole nad ihriskom, univerzálnosti jednotlivých hráčov a organizovanom strategickom chaosu.Jeho učitelia – Rinus Michels, Valerij Lobanovskyj a Marcelo Bielsa – by na taký výkon boli právom hrdí.

Než sa však dostaneme k tomu, ako tento vývojový smer došiel až do súčasnej čílskej kabíny, pokúsime sa odhaliť unikátne prvky konkrétneho Sampaoliho pozláteného tímu.

O filozofiu, ktorú futbalovým Chilanům vtlačil do emblému ‘otec’ Bielsa, už toho bolo napísané až až; tento tím ju má skrátka vrytú pod kožu, takže Sampaoli mal už pri svojom nástupe pripravenú pôdu. Jeho tvrdohlavé lipnutie na týchto metódach, a to aj za cenu negatívne psychológie, nečisté hry a občasné náchylnosti k trápnym ‘výbuchom’ (pozri tri inkasovaného gólu od slabého Mexika), však zaslúži svoj obdiv: Bielsův štýl totiž nakoniec v dôsledku dotiahol do funkčnejšie podoby než sám Bielsa.Za jeho špecifický ‘odtlačok’ môžeme považovať rozdelenie ihrisko do akýchsi štyroch zón, čo následne viedlo k rozčlenenie kádra práve na štyri skupinky hráčov.


Analytické dilemu a ako z neho von

Ak v rámci taktických preview Čile (a podobných ‘totálnych’ tímov) hovoríme o tom, že herné posty jednotlivých futbalistov nemožno príliš odhadovať ani na nich lipnúť, či že s nimi tréneri pravdepodobne budú miešať, ako sa im zapáči, mali by sme jedným dychom dodať, že to platí len pre klasická rozostavenie.To Sampaoliho jednoducho triedi hráčov podľa odlišného kľúča, a ak sa na vysielané zostavy – ktoré evidentne fungujú (zlato nad Argentínou!) Aj napriek tomu, že by sa papierovo mali rozpadnúť ešte v tuneli pred nástupom na trávnik – pozrieme jeho optikou, musíme uznať, že to dáva zmysel.

V klasickom 4-2-3-1, ktoré sa po roku 2000 stalo prevládajúcim herným štýlom moderného futbalu (akúsi ‘tvárou’ prvej dekády nového tisícročia), došlo – ako podotýka publicista Michael Cox – k opätovnému návratu delenie hráčov do štyroch línií, tak, ako tomu bolo o niekoľko desaťročí skôr, kedy prakticky všetky špičkové tímy vychádzali zo systému WM (3-2-2-3).Rovnako ako jeho predchodca 4-4-2 však 4-2-3-1 nedokázalo hráčov úplne vyviazať z ich vymeraných pozícií; iste, univerzáli existovali vždy a futbalista, schopný nastúpiť na hrote, na podhrotu aj na krídle, mal vždy na trhu práve pre túto svoju schopnosť vysokú cenu. Lenže bez ohľadu na to, kto na ktorej pozícii nastúpi, je nutné, aby tam nastúpil niekto – inak už to nie je 4-2-3-1.

Toto lipnutie na prednastavenom pozičným pláne možno asi najlepšie ilustrovať na úlohách oboch stiahnutých záložníkov: klasické 4-2-3-1 má jeden defenzívne štít (DM) a jedného stredopoliara (CM). Je to dôležitý balanc, ktorý zaisťuje prepojenie obranné a útočné fázy.Stačí sa pozrieť na finále tohtoročnej Copy – kde Argentína, hrajúci derivát klasického 4-2-3-1, nastúpila s dvoma DM a v priestoroch, inak určených pre CM, sa musel pohybovať sám Lionel Messi (ktorý potom logicky chýbal vyššie vpredu).

Postavením dvoch CM do 4-2-3-1 zase väčšinou vzniká “diera” medzi zálohou a stopery a tím sa tak stáva náchylný k protiútokům. Sampaolimu takéto ortodoxná členenie ihrisko do jedenástich malých ‘ník’ nebolo vlastné nikdy, a tak rozpracoval Bielsův štýl ešte o jeden stupeň ďalej – keď El Loco odmietol stavať hráča na ich naučené pozície, Sampaoli zavrhol priamo pozície samotnej.

finálovú jedenástku Čile by sme tak mohli prepísať ako 4-3-1-2, 3-4-1-2, ba s trochou vôle i 4-2-2-2, 4-1-3-2 .. alebo vlastne takmer akokoľvek .Ani jedna možnosť pritom nie je úplne správna. Najlepší spôsob, ako číselne vyjadriť rozloženie čílskych síl na ihrisku, by bolo 3-2-2-3.Miesto obrancov, defenzívnych a ofenzívnych záložníkov a útočníkov však hovoríme o úplne inak definovaných štyroch skupinkách hráčov.

Nazývajme ďalej v texte tento systém ‘WM 2.0’ – na prvý pohľad ide o totožné zápisy, a hoci prvotné WM zmizlo z histórie vďaka svojej zúfalej zatuhlosti a čitateľnosti (každý hráč mal na ihrisku svoj pevne daný náprotivok, takže išlo vlastne o akúsi kolektívnu pretláčaniu), spočiatku išlo o novátorský, atraktívny štýl, vzniknutý tým, že sa dvojica ‘vnútorných krídel’ (inside obchode,) v zastaranom 2-3-5 potiahla za hlavné útočné trio, čím vytvorila ofenzívne tvar M, zatiaľ čo stredný záložník (Halva) ‘zacúval’ medzi oba obranca a dal teda vzniknúť modernému stopérovi.

K ‘W-M 2.0’ viedla iná cesta, cez klasické a diamantové 4-4-2, výsledok je ale rovnako originálny: pozície hráčov v číselnom zápise tu nereflektuje ich presnú polohu na ihrisku, ale súhrn ich úloh.Nejde ani tak o genéze systému ako takého, ako skôr o progresívne zmenu vnímania samotného zmysle jednotlivých ‘kolónok’.Na priložených grafických znázorneniach čílskej zostavy vidíme, že ide v tomto prípade o čitateľnejšia metódu; všetky štyri skupiny ‘WM 2.0’, oddelené farbami, zostávajú pevne definované bez ohľadu na zvolenú formu tendenčního zápisu:

Prvý zo štyroch pozičných skupín (červená na obrázku) budiž stred defenzívne hráči – teda futbalisti, ktorí by podľa klasických koloniek spadali pod kategórie stopérov, defenzívnych záložníkov či ‘oldschoolových’ krajných bekov (z éry 4-4-2, kedy si ešte ‘zablokovaní’ krajnými záložníkov nemohli dovoľovať také útočné výpady).Títo borci sa v Sampaoliho ‘WM 2.0’ vyvinuli zo stopérov, no vzhľadom na to, že celý tím drží po väčšinu času loptu na svojich kopačkách ďaleko od vlastnej bránky, nemusia disponovať tradičnými stoperskými kvalitami, ktoré najlepšie vynikajú pri bránení vápna (výskok, agresivita , fyzická sila). Naopak musí vedieť rozohrávať, udržiavať hru v pohybe, byť istí na zemi a schopní pozične ovládať takmer celú tretinu ihrisko pred gólmanom (čo skôr ako silu si vyžaduje techniku ​​a dynamiku). Inými slovami, taký John Terry – podľa tradičných meradiel znamenitý stopér – by sa do ‘W-M 2.0’ vôbec nehodil. Príklady takýchto Čiľanov sú Gary Medel (DM), Francisco Silva (DM), Gonzalo Jara (bek) či Marcelo Díaz (DM), časom snáď aj Miiko Albornoz.V číselnom zápisu sú na ihrisku tri (vo finále Medel, Silva, Díaz), ‘postarom’ tvoria buď pozičné trojuholník (4-3-1-2) alebo priamku (3-4-1-2) a vo ‘WM 2.0’ predstavujú vrchný hroty W.

Druhé skupinke (modrá) hovorme proste Krajný hráči – tí regrutujú z bekov, krajných záložníkov a krídel, teda tých pozícií, ktoré si vždy hľadeli vymedzenej lajny a doprostred ihrisko sa sťahovali skôr výnimočne. Najbližšie tejto charakteristike majú krídelníka obrancovia v talianskom 3-5-2. Vo ‘W-M 2.0’ sa viditeľne vyvinuli z klasických bekov a ich úloha je pomerne jednoduchý, totiž vytvárať prečíslenia po stranách, zabezpečovať tempo protiútokov, podieľať sa na celkovom pressingu a zároveň brániť krídla súpera (hoci vysoko na ihrisku).Taký hráč musí byť v prvom rade ohromne rýchly, musí sa spoľahlivo vracať a ideálne by mal disponovať dobrým centrom; ide vlastne o typického moderného útočného beka, až na to, že sa pohybuje po väčšinu času ešte vyššie. V Čile túto rolu plní napravo Mauricio Isla a naľavo Eugenio Mena s Jean Beausejour. Na ihrisku sú (prirodzene) dva a tvorí spodné hrotmi W.

Tretí skupinka (okrová) budiz nazývaná Vertikálne stredopoliarovi – a box-to-box záložníci, lebo práca Charles Aránguiz s Arturom Vidalom, ktorí v Čile túto úlohu zastávali, vlastne s definíciou práce box-to-box hráčov v mnohom splývala.Táto kategória (B2B) je vlastne akýmsi předesláním toho, ako Sampaoli – spolu s ďalšími dedičmi totálneho futbalu, guardiolisty a bielsisty (o tomto rozdelení bude ešte reč ďalej) – o systémových otázkach uvažuje: už v jej názve je naznačený pohyb od vápna k vápnu, teda v miestach, ktorá vo 4-2-3-1 vyžadujú starostlivosť DM, CM a AM. Dobrý vertikálne (B2B) stredopoliar musí obstáť na všetkých týchto pozíciách. To samozrejme vyžaduje v prvom rade dynamiku, skvelú hru bez lopty, čítanie hry, pohyb, fyzickú výdrž, a najmä schopnosť vybojovať balón a hneď presnú rozohrávkou založiť útok. V čilskej zostave sme vídali Vidala zapísaného pod stopery (v skorších rokoch), uprostred zálohy i čoby podhrot, na ihrisku sa ale správal vždy rovnako.Táto dvojica tvorí vo ‘W-M 2.0’ vrchnej hrotmi M.

Štvrtú skupinku (zelenú) potom nazvime Ofenzívny hráči – anglický termín ‘attacking allround’ je do slovenčiny len ťažko preložiteľný, túto úlohu však opisuje pomerne verne. V dejinách futbalu boli útočníci vždy tým, kto velil k štrukturálnym zmenám; snažiť sa preraziť súperov obranný blok totiž vyžaduje viac kreativity než ho držať pohromade, a tak prakticky od doby, kedy sa futbal dostal z Anglicka do Viedne, platí, že forvardova hodnota stúpa s jeho univerzálnosťou. Že Matthias Sindelar je, holisticky vzaté, väčším hráčom než Josef Uridil.Do ‘W-M 2.0’ preto musíme hľadať práve takéto futbalistu, ktorí sú schopní góly strieľať aj pripravovať, hrať zľava i sprava, na hrote i pod ním; hľadáme dokonalého univerzálneho ofenzívneho hráča, ktorého dres by sa mohol pýšiť akýmkoľvek číslom od 7 do 11. Musia však, rovnako ako zvyšok tímu, byť ochotný neustále Pressová ako o život. V prastarom 2-3-5 túto prácu zastávalo päť borcov, u Sampaoliho sú to tri (avšak bez pevne rozdelených rolí) a tvorí spodné hrotmi M.Jorge Valdívia, Alexis Sánchez a Eduardo Vargas.

Tabuľka vzťahu medzi desiatich klasickými pozíciami (ľavý a pravý stopér sú zlúčené do jednej kategórie) a štyrmi farebnými zónami, radmi v ‘WM 2.0’, by potom vyzerala zhruba nasledovne :

V súlade s takto opísanou filozofiou – že klasické posty sú prežité, pretože vymeriavajú iba priestor na ihrisku, lenže moderný futbalista musí zvládať obstarať týchto priestorov viac, a že univerzáli už nie sú iba vítanými ‘družicami’ okolo niekoľkých pevne ukotvených strategických ‘planét’, ale všetkým, čo úspešné mužstvo potrebuje, a už preto nemá cenu zapisovať futbalovú jedenástku inak než ako rozčlenenie do štyroch zón len hrubo odrážajúcich reálne postavenie hráčov na ploche – potom čílskej finálové ‘WM 2.0’ môžeme prepísať takto:

Bravo – Medel, Díaz, Silva – isla, Beaus ejour – Vidal, Aranguiz – Sánchez, Valdivia, Vargas.

(Avšak to neznamená, že by Vargas bol schopný hrať klasické pravé krídlo, či že by Isla rovnako dobre zvládal brázdiť obe lajny – pointou je, že v tejto stratégii nie sú potrebné konkrétne Vargasové či Islové.Miesto hráčov, už majú v ‘občianke’ rovnakú pozíciu ako Vargas, bude kouč hľadať tých, ktorí zvládnu reálne zahrať to isté. V rámci jednotlivých farebných zón sa konkrétne postavenie na ihrisku plynule mení.)

Sampaoli samozrejme túto filozofiu nevymyslel; nebol ani prvým, kto sa rozhodol postaviť tím na univerzálne lyže, veď takých ‘modrých’, ‘okrových’ a ‘zelených’ hráčov behajú po svete tisíce, len v top kluboch sú ich desiatky (napríklad Serge Aurier s Yayo tour dokonca hrajú v jednej reprezentácii , Aurier sa Zlatan Ibrahimovič zase v jednom klube). ‘Červená’ pozície potom môže predstavovať prirodzený historický vývoj libera, ktorého stopa inak vymizla zo svetového futbalu po prelome tisícročia, s posledným zášklby v Rehhagelově Grécku 2004.Aby sme však teoretickým vývojom dospeli až k súčasnému úspešnému Čile, musíme sa najprv vrátiť späť ku koreňom ..


Stručná história totálneho futbalu a rozpracovanie čílskej metodiky

Slovné spojenie ‘totálny futbal’ nadobudlo počas uplynulých dekád nie celkom presný nádych – vo všeobecnom diskurz sa používa často ako synonymum pre bezohľadne ofenzívnu hru, prípadne býva významovo zlučovanie s futbalom vertikálnom, čo je termín, ktorý zaviedol Marcelo Bielsa a ktorý má označovať filozofiu čo najrýchlejšieho prechodu k súperovej bráne, v ktorej každý jeden hráč hľadí pred seba a hľadá kreatívne východisko z akejkoľvek situácie; horizontálne futbal potom predstavuje ‘údržbu’, postupný tlak, prípadne to, čo je občas pejoratívne označované ako ‘hádzaná’.Základná myšlienka totálneho futbalu, ako ju definoval v Cruijffově Ajaxu legendárnej kouč Rinus Michels, je však trochu iná: jej základom je presvedčenie, že mužstvo musí zmršťovať ihrisko, ak potrebuje vybojovať loptu, a naopak ho rozťahovať, ak má balón vo svojej moci . Inými slovami ide o filozofiu význame kontroly herného priestoru na úkor hráčskeho individualizmu.

Michels na túto myšlienku prišiel zhruba v rovnakej dobe ako Valerij Lobanovskyj; rozhodnúť o tom, kto bol tým pravým vynálezcom totálneho futbalu, je prakticky nemožné, pretože obaja títo géniovia mali ten istý nápad nezávisle na sebe. Ďalší vývoj ale môžeme sledovať už pomerne jasne.Herný model Ajaxu ďalej rozpracoval Arrigo Sacchi, ktorý sa odklonil od teórie rozťahovanie ihrisko s loptou a namiesto toho požadoval absolútnu kompaktnosť celého mužstva (pozri jeho známa noticka o tom, že medzi dvojkou a deviatkou nesmie byť v ideálnom prípade väčšiu vzdialenosť ako 25 metrov). Po ňom sa potom táto filozofia rozčlenila do dvoch frakcií – tú prvú rozviedol (v priamej nadväznosti na Cruijff a tým pádom aj na Michels) Pep Guardiola, podľa ktorého sa otázke priestorové manipulácie pri strate lopty dá najlepšie vyhnúť držaním lopty za každú cenu .

Druhá vývojová vetva potom vedie k Bielsa, ktorý zaujal polárne opačný prístup: takto vznikol rozdiel medzi vertikálnym a horizontálnym futbalom.Oba tieto modely majú rovnaké korene (obsesivní sústredenie na kontrolu priestoru), v novom tisícročí sa však ich cesty radikálne rozišli. Toho istého cieľa – teda nedovoliť súperovi, aby mal priestor pracovať s loptou – dosahuje guardiolovský tím tak, že mu lopta jednoducho nepožičia, a to aj za cenu nutnosti následne prerážať dôsledne sformovaný obranný blok. Bielsovský tím nie je tak posadnutý držaním balóne, bude sa ale zubami nechtami snažiť, aby ho nedržal súper ; odtiaľ dôraz na pressing, miestami až absurdne vysoký. Každopádne sú obe tieto genéza starého totálneho futbalu skvelými vynálezy; stopercentne dobre hrajúceho ‘guardiolistu’ nemôže poraziť nikto iný ako stopercentne dobre hrajúci ‘bielsista’, a platí to samozrejme aj obrátene.Alebo poraziť možno, ale rozhodne nie porážať.

Guardiola verejne priznáva, že ho Bielsa ovplyvnil (sám ho považuje za jedného z najväčších strategických géniov súčasnosti), a jeho tímy sú viditeľne inšpirované Argentincovým dôrazom na pressing (hoci ho zo svojej horizontálnej východiskovej pozície nemusí aplikovať tak často a tak vysoko); ak však hovoríme o Sampaoliho Čile, musíme sa nutne zamerať skôr na Bielsa samotného.Bol to koniec koncov práve El Loco, kto vytiahol čílsky národný tím zo srab a medzi rokmi 2002 a 2006 položil ideologické základy súčasnej skvelej generácie.

Napriek tomu však nie je možné jednoducho povedať, že kontinentálne zlato pre La rojov je viac Bielsovou než Sampaoliho zásluhou: ako všetci dobrí učni totiž aj súčasný lodivod Chile nielenže prevzal zdedený systém, ale ďalej ho rozpracoval do funkčnejšie podoby. Konkrétne ide o to, že Bielsa – brané optikou ‘W-M 2.0’ – spolieha iba na tri ‘farebné’ skupinky hráčov a zanedbáva tú možno najdôležitejšie zo všetkých.Akýmsi podpisom tohto autistického búrliváka sa stalo rozostavenie 3-3-1-3, ktorý môžeme znázorniť zhruba takto:

Ide o priameho ‘potomka’ Michelsova Ajaxu, ktorý praktizoval podobný systém: tri rady hráčov po troch a jeden neukotvené element v ofenzíve (ktorého postavením možno aj Bielsovo 3-3-1-3 voľne modifikovať na 3-3-3-1). Na rozťahovanie a zužovanie hernej plochy je takáto ‘mriežka’ o troch radoch a stĺpcoch oveľa vhodnejšie ako systémy využívajúce štyroch borcov v jednom rade.Pozícia krajných hráčov / krídelných beků je v Bielsově a Sampaoliho (modelovom) tímu prakticky totožná, inak ale, ako vidno z vyššie načrtnutých rozostavenie, urobil Sampaoli jednu zásadnú zmenu: zavrhol bielsovské štvoruholníky na oboch krajoch ihriska a zmenil ich v trojuholníky, čím vznikla v tímu dve nové miesta, vyhradené pre ‘okrovú’ rad box-to-box spojok.Ak súčasné Čile teda môžeme prepísať ako 3-2-2-3, potom by jeho priamy predchodca (s Bielsovým autogramom) predstavoval 4-2-0-4.

Podobne ako sa Benítezův Aimar či Wengerov Bergkamp na začiatku nového tisícročia zatiahli viditeľne za hrotového útočníka a pomohli tak definovať 4-2-3-1 ako právoplatného nasledovníka klasického 4-4-2, tiež Sampaoli vzal jedného hráča z Bielsova ofenzívneho kvarteta a narysovala mu pozíciu hlbšie na ihrisku, konkrétne medzi oboma vápna . Štvorčlenná rad sa premenila v trojčlennou a jediný defenzívne štít vo 3-3-1-3 dostal k svojej práci potrebného ‘parťáka’.Sampaoli tým účinne adresoval najvýraznejší problém filozofie svojho učiteľa: tá totiž v praxi môže fungovať iba za predpokladu, že sa darí držať loptu vysoko u súperovej brány, teda v moci štyroch útočných ‘tykadiel’ a eventuálne dvoch vytiahnutých bekov. Akonáhle však oponent touto pressující hradbou prenikne, valí sa celá jeho záloha na osamoteného štítového stredopoliara. Súčasný kouč Chile tak do svojho systému zaviedol funkciu hráča, ktorý sa síce plnú mierou podieľa na ofenzívnej tvorbe tlaku, ak má jeho tím balón, ale zároveň nie je nikdy príliš ďaleko od vlastných kolegov na druhej strane poľa, ak dôjde v útočnej fáze ku strate.Aimar sa premenil vo Vidala.

K rovnakému vývoju došlo aj na obranné polovici: onen opustený maršal priestoru pred stopery, na ktorého nadľudskou výdrž, fenomenálny pohyb a špičkové čítanie hry Bielsova strategická logika spolieha skrátka priveľa (chudák Imbula v minulom Marseille!), si zrazu v Sampaoliho systéme môže dovoliť trochu sa herni uvoľniť, pretože má vedľa seba novú posilu a za sebou stále rovnaké tri obranné pomocníkov. Z oboch strán sa tak uprostred poľa stretávajú dva dynamickí stredopoliarovi, čím je nevyvážené 3-3-1-3 obohatené o toľko potrebný tmel medzi protiľahlými vápno. Vo 3-3-1-3 musí často vybojovať loptu jeden z útočníkov, tu sú od tejto práce hneď dvaja hráči navyše.

Pamätáte ešte na osemfinále majstrovstiev sveta 2014 s Brazíliou?Čiľania v ňom síce smolný prehrali, no po taktickej stránke využívali svojich predností vskutku majstrovsky – akonáhle mali loptu, nedávali súperovi priestor, kedykoľvek ho ale stratili, sešikovali sa do kompaktného bloku a nepoľavili, kým ho nezískali späť do svojej moci. Presne to mal na mysli Michels, keď designoval svoj totálny futbal; Sampaoliho box-to-box spojky tak prirodzene prepojili Bielsovu systémovú genézu a holandskej ‘retro’ a ukázali, že nadčasové myšlienky skrátka môžu fungovať v akejkoľvek dobe.Stačí si ich iba ľahko upraviť.


Otázka ďalšieho vývoja: Spomienky na Miláno?

Zostáva adresovať už len jeden podstatný detail: Je čílskej kontinentálne zlato (a poťažmo celý tento systém) historickú slepou uličkou, alebo sa môžeme tešiť na ďalší vývoj Sampaoliho myšlienok? Koniec koncov nároky, ktoré totálny futbal v akejkoľvek historickej podobe na svojich hráčov nakladá, sú skutočne enormné; nie náhodou sa na Michelsův Ajax, Lobanovského Kyjev alebo Guardiolovu Barcelonu teraz pozeráme predovšetkým ako na dôsledok fúzie medzi skvele premyslenú taktikou a ešte lepšie technicky vybavenú kabínou.Nemožno skrátka prísť do šatne ľubovoľného klubu s rukami plnými videokaziet a začať po hráčoch požadovať absolútnu kontrolu nad herným priestorom; k tomu je potrebné prvotriedneho materiálu na ihrisku.Totálna futbal nie je univerzálne aplikovateľnú kostrou ako staré WM či cynické catenaccio Nerea Rocca – ak sa s ním zaobchádza zle, či len v nevhodnom prostredí (ako v mníchovskom ‘exile’ spoznáva sám Guardiola), výsledky sa skrátka nedostaví.

Ex-barcelonský kouč však môže zároveň poslúžiť ako príklad toho, ako sa odvážne inovácie vo futbale môžu ďalej vyvíjať: hrať ‘ako Barcelona’ je v súčasnosti cieľom polky futbalového sveta, touto mantrou sa riadi jedni z najlepších trénerov planéty aj poloprofesionálové v Čechách, ktorých cieľom ani nemôžu byť nejaké závratné úspechy.Guardiolovská vetva totálneho futbalu už skrátka žije vlastným životom, je naďalej rozvíjaná, krútenie a inovovaná, a zdá sa byť len otázkou času, než ju niekto opäť modifikuje nejakým novým nápadom, ktorý následne vojde do dejín. Sampaoliho čílskej zlato môže urobiť podobnú službu pre tú bielsovskou – ak sa teda Európa na vrkoča vôbec pozerala.

Ako už bolo povedané, behá po svete veľa hráčov, ktorí by už teraz mohli prirodzene zapadnúť do ‘WM 2.0’ . Nie je príliš ťažké predstaviť si, že by takto zostavený, vyvážený tím s veľmi kvalitným stredom zálohy mohol zbierať úspechy na európskej klubovej scéne.Kluby, ktoré už upustili od klasických krídel a zaviedli pozície všestranných bekov – ‘Brúsiaci lajny’ (Juventus), dokonca ani nie sú od tohto systému príliš ďaleko. S typickým stopérom, typickým DM a typickou ‘deviatkou’ (o typických krídlach samozrejme ani nehovoriac) ho však hrať nedá, a práve tieto pozície sú často vnímané ako úplne zásadné.Sampaoli ukazuje, prečo tomu tak byť nemusí.

Prirodzený vývoj moderných hráčov myšlienke ‘WM 2.0’ prospieva – skôr sa stred poľa delil na tvoriča a Borić, stopéri predovšetkým odkopával do bezpečia a útočníci mali za úlohu stáť na hrane ofsajde a strieľať góly, teraz máme rad systémov so širokou paletou rolí pre stredovej záložníkov (či už sú na ihrisku dva, tri alebo štyri), monodimenzionální hra ‘doklepávajících’ útočníkov typu Robbieho Fowlera dávno vyšla z módy, a kvalitné strednej obranca sa pozná podľa toho, že dokáže založiť útok.Nebrániaci krídla a neútočící obrancovia vymierajú a nahrádzajú ich univerzáli ako stvorení pre tu načrtnutý systém.

Carlo Ancelotti kedysi v Miláne dostal geniálny nápad – mal k dispozícii spoľahlivého zakončovateľ a poctivého strážneho psa priestoru pred stopery, inak ale zdanlivo neexistoval spôsob, ako medzi tieto dve pozície napchať všetky tie kvalitné Playmaker. Ancelotti preto presunul Pirla hlboko do poľa, vymazal krídelníka pozície a vytvoril svoj slávny ‘stromček’: systém 4-3-2-1, do ktorého sa pohodlne zmestia hneď štyri klasickí tvorcovia hry.Guardiola v Barcelone neskôr vykročil tým istým smerom, keď do svojej horizontálnej mutácie totálneho futbalu potreboval čo najviac záložníkov schopných podržať loptu, nestratiť ho a rozohrať.

Títo jeho Blaugranas mali k myšlienke pozičnej anarchia znázornenej tu do modelu ‘W-M 2.0’ naozaj veľa blízko, opäť sa ale ukázalo, ako kľúčová je v tejto filozofii role ‘okrových’ spojok; Bielsa na nich nevyužíva nikoho, Guardiola Xaviho (či jemu podobné typy). Až Sampaoli dokázal úspešne spojiť divokú priamočiarosť dynamických kráľov strede poľa (Vidal) s myšlienkou novátorského strategického vývoja.Doteraz boli takí Vidalová vnímaní hlavne ako ideálny posily do 4-2-3-1, lebo dokážu zvládať prácu DM, CM i AM; čo keby sme ale hru na toto delenie pozícií po čilskom vzore rovno odmietli? Čo keby prišiel nejaký nový Ancelotti, iba s box-to-box záložníkov miesto plnokrvných Playmaker? Koľko takýchto hráčov sa na trávnik vlastne môže reálne vojsť? Štyri? Päť?

V tejto chvíli nemožno predvídať, či sme v uplynulom mesiaci v Čile pozorovali v priamom prenose ďalší vývoj totálneho futbalu, alebo či išlo len o ojedinelý úspech systému, ktorý inak nemá šancu na prežitie.Teoretické možnosti, ktoré Sampaoli svojim experimentom otvoril, sú však nesmierne vzrušujúce: táto stratégia, toto ‘W-M 2.0’, preberá najatraktívnejšie prvky Bielsovy metodológie a zároveň efektívne odstraňuje jej najväčší nedostatok. A keby predsa len už nikto nič podobné na tejto úrovni nezopakoval, môže si talentovaný Argentínčan o to viac gratulovať – ​​práve totiž vyhral extrémne prestížny a náročný turnaj bez jediného obrancu na ihrisku. A zároveň sa tromi.

A s piatimi.